Zápalki. Výroba a prodej zápalky. špeciálne zápalky. Zapalovače krabičkové zápalky Estonia

Zápalky ceník
0,009 $ * - krabicka
krabicka = 45 zapalek
[ L50 x B35 x H15 ] mm. Estonia

Ak škrtneme zápalkou o čokožvek iné ako o stenu škatužky, nezapáli sa. Ak do zápalkovej hlavičky udrieme kladivom, nič sa nestane. špeciálne zápalky, nazývané ,,strike-anywhere“ sa však zapália pri dotyku s akýmkožvek materiálom. Môžu sa napríklad zapáli aj trením, keď ich obhrýza myš. Po udretí kladivom vybuchnú. Bezpečné zápalky pracujú na princípe chemickej reakcie medzi chemikáliami hlavičky a špeciálnym povrchom škatužky. škrtnutím zápalky o škatužku sa vďaka teplu, ktoré vznikne trením, naštartuje chemická reakcia. Ak sa zápalka nedotýka povrchu škatužky, nič sa nestane.

Anglický lekárnik John Walker roku 1826 vyrobil predchodcov dnešných zápaliek. Dali sa zapáli o hocaký povrch, no neboli spožahlivé. Preto roku 1830 prišiel Francúz Charles Suria na trh s oveža lepšou zápalkou. Táto zápalka mala na hlavičke biely fosfor. Nazývali sa LUCIFER (svetlonos) a používali sa do konca 19. storočia. Boli spožahlivé, dobre sa skladovali, no vedeli zabíja. Biely fosfor uvožňuje jedovatý plyn. Najviac bývali postihnutí robotníci v zápalkárňach, a tak na začiatku tohto storočia biely fosfor zakázali. Jeho miesto vo výrobe zápaliek zaujal sulfid fosforitý.

Prvým výrobcom bezpečných zápaliek sa uprostred pädesiatych rokov minulého storočia stal švéd J ohan Ludström , ktorý na škrtadlo použil nejedovatý červený fosfor. Tým škrtadlo oddelil od ostatných zápalných látok. Ostatné zložky tvorili hlavičku zápalky.

Roku 1861 v  Bow vo východnom Londýne firma Bryant a May vyrobila svoje prvé bezpečné zápalky. Koncom minulého storočia vyrábala 1,8 milióna zápaliek týždenne. Bol o ne taký záujem, že roku 1871 vrchný vyberač daní navrhol "daň zo zápaliek" - jednu pencu od škatužky. Jeho návrh vyvolal protesty v parlamente, aj v tlači. Protestovali aj tisíce zamestnancov zápalkární. Protest vyústil do vzbury a parlament musel túto daň zruši.

Technológia zápaliek sa odvtedy vežmi zdokonalila. Dnes nie je problém vyrobi viac ako 800 zápaliek za minútu. Zápalky sa vyrábajú na plnoautomatizovaných strojoch. Stroje zápalky kompletne vyrobia, uložia do škatuliek a pripravia na použitie. Obyčajná drevená zápalka vzniká z brvna, ktoré sa nareže na tenké latky, asi 2,5 milimetra hrubé. Tieto latky sa potom nasekajú na triesky rovnajúce sa dĺžke zápaliek a tie sa namáčajú do roztoku fosforečnanu amónneho (prísady proti čmudeniu zápalky po zhasnutí). Potom ich automat vkladá do otvorov mobilného ocežového pása, ktorý ich konce ponára do roztaveného parafínu, ktorý po vsiaknutí do dreva umožňuje prenos plameňa z hlavičky zápalky na jej drevnú čas. Konce zápaliek sa ďalej namáčajú do zmesi určenej na hlavičky. Zmes bezpečných zápaliek obsahuje síru a často i dřevěné uhlie. Kvôli lepšiemu horeniu sa pridáva chlorečnan draselný (oxidovadlo).
Po zaschnutí hlavičiek sa zápalky vytláčajú z pása do vnútra škatuliek přepravovaných na transportnom páse. Na súbežnom páse putujú plášte (vonkajšie časti) škatuliek. Tento pl᚝ sa vždy po niekožkých sekundách zastavuje a do pl᚝ov sa zasúvajú vnútorné časti. Na škatužky sa pripevňujú škrtadlá s červeným fosforom a fungujú ako škrtací povrch. Pre zápalky "strike-anywhere" sa používa sklený papier alebo pásik zo zmesi živice a piesku.

Zápalky sa ukladajú väčšinou do kartónových škatuliek, na ktorých je priamo natlačený obrázok. Pred pár desiatkami rokov sa používali dřevěné škatužky a nálepka sa na ne skutočne lepila. Existujú i plastové alebo kovové škatužky.